Umelá pľúcna ventilácia – kedy je nevyhnutná a aké sú jej riziká?

V súčasnej dobe patria k najčastejším príčinám smrti po srdcovo-cievnych a nádorových ochoreniach choroby respiračného systému. Do tejto kategórie ochorení môžeme zaradiť nielen nádory dýchacích ciest, ale aj rôzne infekčné ochorenia respiračného systému a chronické ochorenia dolných dýchacích ciest. Každoročne si nespočetné množstvo obetí vyžiada zápal pľúc, rakovina pľúc, tuberkulóza či CHOCHP (chronická obštrukčná choroba pľúc).

Spomínané a mnohé ďalšie závažné ochorenia dýchacej sústavy bývajú sprevádzané rôznymi dýchacími ťažkosťami. V najzávažnejších prípadoch môžu viesť až k respiračnému zlyhávaniu. Zlyhanie dýchania je život ohrozujúci stav, ktorý si vyžaduje rôzny stupeň podporného režimu umelého dýchania prístrojom.

Ako funguje umelá pľúcna ventilácia? Kedy je pre pacienta nevyhnutná? Aké riziká sa s ňou spájajú? 

Pod pojmom umelá pľúcna ventilácia rozumieme jeden zo spôsobov orgánovej podpory pľúc. Ide o spôsob dýchania, ktorý sa uskutočňuje pomocou mechanickej podpory, respektíve mechanického prístroja, ktorý bežne nazývame pľúcny ventilátor. Tento prístroj úplne alebo čiastočne zabezpečuje prietok plynov dýchacími cestami za účelom zabezpečenia dostatočnej výmeny plynov v pľúcach.

Cieľom umelej pľúcnej ventilácie je dostatočné okysličenie tela a zároveň eliminácia oxidu uhličitého. Umelá pľúcna ventilácia má za úlohu normalizovať nasýtenie krvi kyslíkom a zvrátiť dychovú tieseň. Napomáha podporiť či nahradiť činnosť vyčerpaných dýchacích svalov. 

Rozlišujeme pritom rôzne druhy umelej pľúcnej ventilácie. Rozoznávame neinvazívnu ventiláciu, ktorá sa uplatňuje napríklad u novorodencov a dojčiat. Oproti tomu sa uplatňujú rôzne formy prístrojovej umelej pľúcnej ventilácie, pri ktorých má pacient invazívne zaistené dýchacie cesty a proces dýchania. 

Odporúčame: ​Penicilín – prvé antibiotikum v medicíne. Kto ho objavil a čo o ňom treba vedieť?

Ak zdravotný stav pacienta vyžaduje umelú pľúcnu ventiláciu, odborný tím ho na prístroj napojí pomocou intubačnej kanyly. Tá sa zavádza cez ústa do hornej časti priedušnice za hlasivky, a to spravidla v celkovej anestézii. Ventilátor, ktorý zabezpečuje dýchanie pacienta, musí byť individuálne nastavený vzhľadom na potreby konkrétneho pacienta. Nevhodné nastavenia totiž môžu zakrátko poškodiť pľúca pacienta. Na prístroji sa nastavuje napríklad tlak, prietok i objem plynov.

Počas pripojenia na umelú pľúcnu ventiláciu pomocou dýchacích hadíc je pacient v umelom spánku. Podľa potreby sú mu podávané analgetiká, hypnotiká či anestetiká. Dôležité je zabezpečiť, aby pacient necítil bolesť či dychovú tieseň. Ak je pacient odkázaný na umelú pľúcnu ventiláciu, vyžaduje si nepretržité sledovanie a kontrolu vitálnych funkcií. Obvykle je umiestnený na jednotke intenzívnej starostlivosti. 

Starostlivosť o pacienta, ktorý potrebuje umelé dýchanie, je náročná. Je vyživovaný prostredníctvom tekutej výživy podávanej do žalúdočnej sondy. Nevyhnutné je zabezpečiť odchod moču a stolice, meranie krvného tlaku, monitorovanie EKG a mnoho ďalších úkonov. Keďže je pacient imobilný, dôležité je tiež jeho polohovanie, čo má hlavný význam z hľadiska prevencie vzniku preležanín. 

Umelá pľúcna ventilácia nepredstavuje formu kauzálnej liečby. Jej úlohou je pomôcť človeku dýchať, ak toho nie je jeho dýchací systém schopný. Problém so zlyhávaním dýchania však nerieši, iba dáva pacientovi šancu zvládnuť kritické obdobie ochorenia a navrátiť sa do normálneho stavu. Najčastejšie sa s umelou pľúcnou ventiláciou však nestretávame pri liečbe rôznych ochorení, ale pri operáciách. I vtedy je nevyhnutné, aby prístroj zabezpečil dýchanie namiesto pacienta.

Mimo operácií sa k umelej pľúcnej ventilácii pristupuje z rôznych príčin dychovej nedostatočnosti. Pacienti, ktorí si vyžadujú umelú pľúcnu ventiláciu, sú v prvom rade jedinci s postihnutým pľúcnym tkanivom, teda osoby s rôznymi respiračnými ochoreniami (infekčnými, chronickými), ale aj jedinci, u ktorých nie sú samotné pľúca primárne postihnuté. Môže to byť v prípade poruchy vedomia, pri neurologických a svalových ochoreniach, zlyhaniach iných orgánov či šokových stavoch. 

Potrebu umelej pľúcnej ventilácie indikuje:

• úplné zastavenie dýchania (je jednoznačným dôvodom pre umelú pľúcnu ventiláciu),

• akútne zlyhanie dýchania sprevádzané pomalým a lapavým dýchaním a nízkou frekvenciou vdychov, alebo aj veľmi rýchlym a plytkých dýchaním, 
• príznaky nedostatočného okysličenia krvi, ako sú modrasté sfarbenie kože, poruchy vedomia, 
• zlyhanie dýchania pri ťažkom poranení hrudníka,
• zlyhanie dýchania následkom vyčerpania alebo ochrnutia dýchacieho svalstva,
• abnormálne parametre, ako sú dychový objem, parciálny tlak kyslíka, parciálny tlak oxidu uhličitého, pH arteriálnej krvi a iné. 

Odporúčame: Bazálna teplota: Ako súvisí s ovuláciou a plodnými dňami?

Prístroje zabezpečujúce umelú pľúcnu ventiláciu sú pre mnohých pacientov tou poslednou pomocnou rukou, ktorá ich udrží pri živote. Pristupuje sa k nej len v nevyhnutných prípadoch, keďže pre telo predstavuje táto mechanická podpora dýchania nemalú záťaž. Spontánne dýchanie je podtlakové, pri umelom dýchaní je pretlakové. Pretlaková umelá pľúcna ventilácia, hoci môže byť akokoľvek nevyhnutná, je pre organizmus skrátka neprirodzený stav.

Použitie umelej pľúcnej ventilácie sa spája s mnohými zdravotnými rizikami, o ktorých musí samotného pacienta informovať lekár. Čím dlhšie pacient pretrváva na umelej pľúcnej ventilácii, tým sú spravidla zdravotné riziká väčšie. Nežiaduce účinky sa môžu týkať priamo pľúc, ale objaviť sa môžu aj rôzne mimopľúcne príznaky. Môžu byť následkom priameho použitia ventilátora, ale aj imobility či podávania medikamentov. 

S umelou pľúcnou ventiláciou sa môžu spájať napríklad aj nasledujúce komplikácie:

• infekcie dýchacích ciest, napr. pľúc, priedušnice alebo priedušiek,

• poškodenie dýchacích ciest pacienta tlakom tracheálnej kanyly,
• zápalové komplikácie,
• poškodenie pľúc v dôsledku pretlaku,
• pokles krvného tlaku,
• zníženie funkcie obličiek,
• poškodenie hlasiviek,
• zhoršenie funkcií orgánov v brušnej dutine,
• preležaniny.

Z dôvodu vážnych komplikácií a nežiaducich účinkov je potrebné udržiavať pacienta na umelej pľúcnej ventilácii čo najkratší možný čas. To, ako dlho pacient musí zotrvať na umelej pľúcnej ventilácii, závisí od jeho zdravotného stavu a mnohých parametrov, ktoré zohľadňuje tím lekárov. Je dôležité určiť čo najvhodnejší čas ukončenia napojenia na podporu dýchania. Ak totiž dôjde k včasnému ukončeniu pľúcnej ventilácie, môžu sa dýchacie svaly pacienta rýchlo unaviť a následne môže byť potrebné opätovné napojenie na prístroj. 

Ak je pacient napojený na umelú pľúcnu ventiláciu menej ako 24 hodín, teda napríklad pri operácii, odpojenie spravidla prebieha bez väčších komplikácií. Avšak, pri pacientoch, ktorí sú dlhodobo ventilovaní, je nevyhnutné postupné odvykanie si. Je dôležité stabilizovať vitálne funkcie a kontrolovať schopnosť samostatnej ventilácie. Po úspešnom ukončení umelej pľúcnej ventilácie musí byť pacient monitorovaný.

Rekonvalescencia môže následne u mnohých pacientov trvať celé mesiace. Žiaľ, nemalé percento pacientov nemožno z pľúcnej ventilácie odpojiť. Ide napríklad o pacientov s chronickým zlyhávaním dýchania či jedincov s ochrnutými dýchacími svalmi. Niekedy je možnosť využitia ventilátora pre domácu starostlivosť.

Umelá pľúcna ventilácia nedokáže však život pacienta zachrániť za každých okolností. Mnoho pacientov pri dlhodobej podpore dýchania umiera, a to najmä na rôzne sprievodné komplikácie. ​

Odporúčame: ​Vážna a život ohrozujúca choroba – ako sa prejavuje zápal pľúc?