Viete, čo je aposematizmus? Týmto pojmom označujeme nápadné sfarbenie alebo iný typ signálu živočíchov, ktorým varujú predátorov o tom, že sú nepožívateľné či jedovaté. Jednoducho povedané, mnohé krásne sfarbené živočíchy, a to hlavne hmyz, žaby, plazy alebo ryby, sú veľmi nebezpečné, či už pre iné živočíchy, alebo i nás ľudí a dávajú to zreteľne najavo. Samozrejme, nie je to vždy pravidlom.
Niečo obdobné môžeme vidieť aj u rastlín, samozrejme, ani zďaleka to tak neplatí vždy. Avšak, mnohé krásne rastliny predstavujú obrovskú hrozbu. Už malá dávka ich jedu ukrytá v krásne sfarbených plodoch či kvetoch môže človeka ohroziť na živote. Medzi jedovaté rastliny, prítomné aj v našom okolí, radíme okrem iných takzvanú prilbicu modrú. Ako ju rozpoznať a ako ju pestovať, ak by sme si ňou chceli skrášliť záhradu?
Ako vyzerá prilbica modrá?
Prilbica modrá (latinsky Aconitum napellus, anglicky monkshood, česky oměj šalamounek) je mohutná trváca rastlina z čeľade iskerníkovité. Dorastá do výšky okolo 0,5 až 1,5 m. Vyrastá z hľuzovito zhrubnutého koreňa. Má pevnú a zväčša nerozkonárenú stonku. Listy sú dlaňovito zložené z troch až siedmich dielov. Sú strihané, stopkaté a tmavozelené.
Rastlina je charakteristická tmavomodrými až modrofialovými kvetmi usporiadanými v mohutnom strapci. Objavujú sa od júna do septembra. Kvety majú korunovitý kalich, pričom horný lístok kalichu je obyčajne zväčšený v tvare prilby, podľa čoho dostala rastlina i svoj slovenský názov. Stopky kvetov aj okvetie majú prilbice chlpaté. Plodom je mechúrik s čiernymi semenami.
Vzhľadovo podobným druhom z rodu prilbica je aj prilbica tuhá (Aconitum firmum), ktorá je taktiež jedovatá a u nás aj chránená, podobne ako ďalšie druhy z daného rodu.
Zaujímavosti a mýty o prilbici
Prilbica modrá sa od dávnych čias spája s mystikou, čarodejníctvom a jedovatými nástrahami. V starovekom Grécku bola zasvätená bohyni Hekaté a verilo sa, že vyrástla z peny Cerberových čeľustí – trojhlavého psa, ktorý strážil podsvetie. Používala sa ako súčasť čarovných nápojov a elixírov, a to nielen na uzdravenie, ale aj na zabíjanie. Názov „vlčí jed“ napovedá, že rastlina sa pridávala do návnad na vlky a iné šelmy.
V niektorých legendách sa tvrdí, že prilbica mala moc ovplyvniť vôľu človeka či spôsobiť šialenstvo. V stredoveku sa dokonca objavovala v obvineniach z čarodejníctva – ženy, ktoré ju pestovali alebo používali, boli niekedy podozrievané z praktizovania mágie. Aj v modernej literatúre a filme sa prilbica objavuje ako symbol smrti, tajomna či zakázanej sily.
Depositphotos
Výskyt prilbice modrej
Prilbica modrá je predovšetkým európskym rastlinným druhom, no nájsť ju možno aj v niektorých oblastiach Severnej Ameriky či na území Ázie. Najvyšší výskyt má v horských a podhorských oblastiach strednej a južnej Európy. Rastie hojne v Alpách, a to v horských lesoch a na krovinatých lúkach.
Tiež na ňu možno naraziť popri potokoch a na vlhkých horských prameniskách. Obľubuje vápencové podložia či humózne pôdy s vyšším obsahom dusíka. Prednosť dáva polotieňu.
Ako veľmi je prilbica modrá jedovatá?
Rodové vedecké pomenovanie prilbice – Aconitum – je odvodené z gréckeho akonití, čo značí bez prachu, resp. zvíťaziť a usmrtiť bez prachu arény, bez boja. Rastlina je totiž odpradávna známa svojou vysokou toxicitou. Prilbica modrá patrí k najjedovatejším rastlinám v Európe, podobne ako známy ľuľkovec zlomocný. Rastlina obsahuje viaceré toxické látky, no k najprudším jedom patrí najmä jej alkaloid zvaný akonitín.
Túto látku v určitom množstve obsahujú prakticky všetky časti prilbice, najviac jedovatá je však koreňová hľuza, ale aj listy. Hľuza v čase zberu obsahuje asi 0,2 % až 3 % akonitínu v závislosti od lokality. Smrteľná je už dávka pár miligramov, a to pokojne do hodiny od požitia.
Prejavy a následky otravy prilbicou modrou
Alkaloid akonitín:
poškodzuje nervový systém,
- vyvoláva trizmus čeľustných svalov a škrípanie zubov,
- narúša srdcový rytmus,
- spomaľuje činnosť srdcového svalu,
- spôsobuje bledosť slizníc,
- spôsobuje kŕčovité a arytmické dýchanie.
Pri otrave sa objavuje brnenie v ústach, rozšírenie zreničiek, najskôr hnačka, potom zápcha, taktiež zvýšené vylučovanie moču, potenie a zvracanie. V závažných prípadoch sa dostavujú halucinácie a kóma. Následkom môže byť zástava srdca alebo ochrnutie dýchacích svalov, čo vedieť k ohrozeniu života jedinca.
Nebezpečné pritom nie je len požitie častí rastliny, spomínaný jed sa do tela vstrebáva napríklad aj cez neporanenú kožu. To znamená, že dokonca aj trhanie rastliny alebo kvetov môže byť rizikové. Najmä pri dlhšom kontakte s kožou sa môžu dostaviť ľahké príznaky otravy.
Prilbica modrá a jej priaznivé účinky
Mnohé jedovaté rastliny sa uplatňovali alebo stále uplatňujú aj vo farmaceutickom priemysle, pretože pri správnej dávke dokážu mať pozitívny účinok. To platí aj pre prilbicu modrú. Tá sa využívala pri akútnych horúčkových infekciách, srdcových a nervových ťažkostiach, bolestivých chronických ochoreniach kĺbov, bolestiach svalov a nervových bolestiach, tiež pri zubných zákrokoch na tlmenie bolesti.
Malé dávky slúžili i na podporu vykašliavania. V minulosti sa z drogy izoloval spomínaný akonitín, ktorý sa pre anestetický a analgetický účinok v lekárstve využíval hlavne v zmesiach proti bolesti (napr. pri reume, ischiase).
Depositphotos
Prilbica modrá a jej využitie
Kvôli vysokému riziku otráv sa dnes v klasickom lekárstve prilbica modrá už skôr nevyužíva. V minulosti sa totiž často pri podaní terapeutických dávok objavovali príznaky otravy. Avšak, stále sa uplatňuje v homeopatii. Aconitum napellus nájdeme vo viacerých homeopatických preparátoch (voľnopredajných aj na predpis).
Obvykle sa uplatňujú pri neuralgiách, niektorých kardiovaskulárnych stavoch, bolestivých poraneniach, zápalových a degeneratívnych procesoch tkanív (najmä pohybového aparátu). Taktiež nachádzajú využitie pri pooperačných a posttraumatických edémoch a opuchoch mäkkých tkanív alebo zápaloch v ústnej dutine.
Dostupné sú aj niektoré voľnopredajné homeopatické bylinné preparáty proti úzkostiam, podráždenosti alebo poruchám spánku, ktoré rovnako obsahujú prilbicu modrú.
Pestovanie prilbice modrej
Prilbica modrá je pestovaná nielen pre farmaceutický priemysel, ale často na ňu narazíme aj v okrasných záhradách. Je totiž veľmi pekná a pri dobrom zakorenení v záhone vydrží mnoho rokov. Rastlinu možno pestovať zo semien, ktoré sú bežne dostupné v záhradkárstvach a na internete. Prilbica potrebuje polotieň, do zeminy ju možno vysádzať v polovici mája.
Vyžaduje humóznu a výživnú pôdu a taktiež pravidelnú zálievku (pôda by mala byť vlhká). Je mrazuvzdorná. Rozmnožovať ju možno delením trsov v priebehu jesene. Pri práci s prilbicou modrou nikdy nezabúdajte na ochranné rukavice, keďže i kontakt s kožou je nebezpečný. Túto rastlinu sa neodporúča pestovať v záhradách, v ktorých sa voľne pohybujú malé deti alebo zvieratá.
UPOZORNENIE: Z doma pestovanej prilbice modrej sa nikdy nepokúšajte pripraviť domáce liečivé preparáty, ako napríklad čaje, tinktúry, mastičky a podobne. S rastlinou by mal pracovať len odborník!
Toxicita prilbice u zvierat
Jedovaté účinky prilbice modrej sa netýkajú len ľudí, ale aj mnohých domácich a hospodárskych zvierat. Psy, mačky, kone, ovce, kravy a kozy môžu po požití listov, kvetov alebo koreňa prilbice preukázať príznaky otravy. U zvierat sa objavujú prejavy ako zvracanie, nadmerné slinenie, slabosť, kŕče alebo náhla zástava srdca. Otrava môže nastať aj pri menšom množstve, pretože akonitín sa rýchlo vstrebáva a účinkuje takmer okamžite.
Najrizikovejšie je voľné pestovanie prilbice v záhradách, kde sa pohybujú zvieratá bez dozoru. Mačky sú síce zriedkavo otrávené, no psy môžu pri skúmaní rastlín okusovať listy či kvety. Hospodárske zvieratá môžu byť ohrozené najmä pri pastve na miestach, kde prilbica rastie voľne – napríklad pri horských lúkach alebo na okrajoch lesa. Preto sa jej pestovanie neodporúča v blízkosti výbehov či miest, kde sa zvieratá voľne pohybujú.
Zámenné rastliny – na čo si dať pozor
Prilbica modrá je v kvitnúcom stave veľmi nápadná, no pre bežného laika môže byť ľahko zameniteľná s inými okrasnými druhmi. Často si ju ľudia mýlia napríklad so stračonôžkou (Delphinium), ktorá má podobnú výšku, vzrast aj modrofialové kvety usporiadané v klasoch. Na rozdiel od prilbice však stračonôžka nemá typický „prilbovitý“ horný lístok kvetu, ktorý pripomína prilbu. Navyše, delfínium je síce mierne jedovaté, ale jeho toxicita je výrazne nižšia než u prilbice.
K zámene môže dôjsť aj pri niektorých menej známych okrasných rastlinách z čeľade iskerníkovité. Ľudia si prilbicu môžu pomýliť aj s inými druhmi prilbíc, ktoré sa vyskytujú vo voľnej prírode, napríklad s prilbicou tuhšou alebo prilbicou žltou. Všetky tieto rastliny sú jedovaté, a preto je pri zbere rastlín či ich výsadbe v záhrade dôležité dobre poznať ich presné druhové znaky a v prípade neistoty sa radšej poradiť so skúseným botanickým odborníkom.
Aktualizovaný článok: 22.04.2025
