Niektoré ochorenia neútočia len na jeden orgán, ale spúšťajú reťazovú reakciu v celom tele. Príkladom je hepatorenálny syndróm – závažná komplikácia, pri ktorej zlyhávanie pečene vedie k poruche funkcie obličiek. Hoci obličky na prvý pohľad vyzerajú zdravo, prestávajú plniť svoju funkciu.
Toto ochorenie sa najčastejšie vyskytuje u ľudí s pokročilou cirhózou alebo inými závažnými poruchami pečene. V článku sa pozrieme na to, prečo pečeň „vťahuje“ do problémov aj obličky, ako sa tento stav prejavuje, aké sú možnosti liečby a akú prognózu majú pacienti s touto diagnózou.
Čo je hepatorenálny syndróm?
Hepatorenálny syndróm (HRS) predstavuje závažné, potenciálne život ohrozujúce zlyhanie obličiek, ktoré vzniká ako dôsledok pokročilého ochorenia pečene, najčastejšie cirhózy. Zaujímavé je, že samotné obličky nebývajú štrukturálne poškodené – ich zlyhanie je funkčné a vyplýva z porúch krvného zásobenia spôsobených ochorením pečene.
Syndróm vzniká najmä u pacientov s komplikovaným priebehom ochorenia pečene, ako je portálna hypertenzia či ascites (zvýšené množstvo tekutiny v brušnej dutine). Prítomná býva aj znížená produkcia moču, zadržiavanie tekutín v tele a ďalšie prejavy zlyhávajúcej detoxikácie organizmu. Bez liečby má HRS vysokú úmrtnosť.
Typy hepatorenálneho syndrómu z hľadiska priebehu
Hepatorenálny syndróm sa v klinickej praxi rozdeľuje na dva hlavné typy podľa toho, ako rýchlo sa rozvíja a aký má priebeh. Tento rozdiel je dôležitý pre výber liečby aj posúdenie prognózy.
Typ I – rýchlo progredujúci
Ide o akútny a dramaticky sa zhoršujúci stav, pri ktorom dochádza k rýchlemu zníženiu funkcie obličiek – najčastejšie v priebehu niekoľkých dní až týždňov. Typ I sa často objavuje po infekcii, krvácaní do tráviaceho traktu alebo po nesprávnej liečbe diuretikami. Prognóza býva nepriaznivá bez urgentnej liečby.
Typ II – pomalšie progredujúci
Tento typ sa vyvíja pomalšie a je častejšie spojený s chronickým ascitom, ktorý nereaguje na bežnú liečbu. Príznaky sú menej dramatické, no dlhodobo vedú k zhoršeniu stavu pacienta. Typ II môže byť stabilnejší, no bez zásahu má tiež zhoršujúcu sa prognózu.
Ako spolu súvisia pečeň a obličky?
Pečeň a obličky patria medzi životne dôležité orgány, ktoré spolu úzko spolupracujú pri čistení krvi a udržiavaní rovnováhy vnútorného prostredia. Pečeň zodpovedá za detoxikáciu škodlivín, metabolizmus látok a produkciu bielkovín dôležitých pre zrážanie krvi a udržiavanie krvného objemu.
Obličky zas filtrujú krv, regulujú hladinu elektrolytov, krvný tlak a odstraňujú odpadové látky z tela močom. Ak dôjde k vážnemu poškodeniu pečene, ako pri cirhóze, začnú sa meniť cirkulačné pomery v tele a trpí aj prekrvenie obličiek.
V prípade pokročilého ochorenia pečene dochádza k tzv. portálnej hypertenzii – zvýšenému tlaku v portálnej (vrátnicovej) žile, ktorá zásobuje pečeň krvou. Tým sa zmení prietok krvi cez celý obehový systém a dochádza k zníženému prekrveniu obličiek, hoci samotné obličky nie sú poškodené.
Ich funkcia sa však postupne znižuje, čo vedie k rozvoju hepatorenálneho syndrómu. Ide teda o funkčné, nie štrukturálne zlyhanie obličiek, ktorého spúšťačom je ochorenie pečene.
Depositphotos
Príčiny hepatorenálneho syndrómu
Najčastejšou príčinou hepatorenálneho syndrómu je pokročilé ochorenie pečene – najmä cirhóza. V tomto štádiu dochádza k zmene krvného obehu a zníženému prietoku krvi obličkami, čo vedie k ich zlyhávaniu. Dôležité je, že obličky nie sú mechanicky ani zápalovo poškodené, ale trpia dôsledkami zlyhania pečene.
Ďalšími spúšťačmi môžu byť vírusové hepatitídy (B a C), konzumácia toxických látok (alkohol, niektoré lieky a drogy), bakteriálna peritonitída či zhubné ochorenia pečene. Významnú úlohu môže zohrávať aj ťažká dehydratácia alebo nadmerné užívanie diuretík u pacientov s ascitom.
Príznaky hepatorenálneho syndrómu
Príznaky sa často objavujú na pozadí už existujúceho pečeňového ochorenia, preto bývajú nenápadné a pripisované celkovému zhoršeniu zdravotného stavu. Postupne však pribúdajú špecifické znaky poruchy funkcie obličiek. Môže dôjsť k výraznému zníženiu močenia alebo jeho úplnému zastaveniu, sprevádzanému zhoršením celkového stavu, opuchmi či poruchami vedomia.
Medzi najčastejšie príznaky patria:
Znížené močenie alebo úplné zastavenie moču (anúria) – prvý varovný signál zlyhávania obličiek.
Nadmerný smäd a dehydratácia – telo nedokáže udržať správnu hydratáciu.
Únava, malátnosť, zmätenosť – dôsledok hromadenia toxínov v krvi.
Žltkastá pokožka a oči (žltačka) – sprievodný jav pečeňovej nedostatočnosti.
Ascites (brušná vodnatieľka) – častý prejav pokročilej cirhózy.
Nízky krvný tlak, opuchy, poruchy vedomia – príznaky zhoršenej funkcie obličiek a narušenej rovnováhy vnútorného prostredia.
Komplikácie a následky hepatorenálneho syndrómu
Hepatorenálny syndróm patrí medzi najzávažnejšie komplikácie pokročilých pečeňových ochorení. Bez včasnej a cielenej liečby môže viesť k úplnému zlyhaniu obličiek a následne k multiorgánovému zlyhaniu. Tento stav výrazne znižuje šance na prežitie a zvyčajne si vyžaduje urgentný medicínsky zásah vrátane intenzívnej starostlivosti.
Okrem ohrozenia života môže ochorenie spôsobiť aj zhoršenie kvality života – pacienti sú extrémne slabí, odkázaní na pomoc iných, majú poruchy vedomia a často sa u nich objavujú opakované infekcie. Aj preto sa hepatorenálny syndróm považuje za dôvod na zaradenie pacienta na čakaciu listinu na transplantáciu pečene, ktorá býva neraz jediným riešením.
Depositphotos
Diagnostika hepatorenálneho syndrómu
Diagnostika hepatorenálneho syndrómu býva zložitá, keďže ide o funkčné zlyhanie obličiek bez ich priameho poškodenia. To znamená, že štandardné ukazovatele poškodenia obličiek (napr. prítomnosť bielkovín alebo krvi v moči) často chýbajú. Lekári sa preto opierajú najmä o klinický obraz pacienta a vylučovaciu diagnostiku.
Základom sú krvné testy, ktoré odhalia zvýšenú hladinu kreatinínu a močoviny – tieto hodnoty signalizujú zhoršenú filtráciu v obličkách. Dôležité sú aj testy moču a ultrazvuk obličiek, ktorý pomáha vylúčiť iné príčiny obličkového zlyhania (napríklad obštrukciu či zápal). Niekedy sa využívajú aj špecializované zobrazovacie metódy a testy na potvrdenie súčasného poškodenia pečene.
Možnosti liečby hepatorenálneho syndrómu:
1. Podpora krvného obehu a objemu tekutín
Na úvod je kľúčové stabilizovať krvný obeh a upraviť nízky objem cirkulujúcej krvi. Podávajú sa roztoky albumínu (bielkoviny), ktoré zvyšujú objem krvi a zlepšujú prekrvenie obličiek. Tento krok môže dočasne spomaliť zhoršovanie stavu.
2. Vazokonstrikčné lieky
Používajú sa lieky, ktoré zužujú cievy v tráviacom systéme (napr. terlipresín), čím sa zvyšuje prietok krvi cez obličky. Tieto lieky znižujú dopad portálnej hypertenzie a podporujú obličkové funkcie. Ich účinok sa však líši v závislosti od typu syndrómu a celkového zdravotného stavu pacienta.
3. Dialýza (dočasné riešenie)
V prípade, že obličky prestanú úplne fungovať, pristupuje sa k dialýze. Ide o dočasné riešenie, ktoré nahrádza funkciu obličiek, no nelieči príčinu ochorenia. Dialýza sa väčšinou využíva ako prechodné opatrenie pred transplantáciou.
4. Transplantácia pečene
Definitívnym riešením je transplantácia pečene, ktorá môže priniesť zlepšenie aj obličkových funkcií. U niektorých pacientov sa po transplantácii obnoví aj činnosť obličiek, v ťažších prípadoch však môže byť nutná aj transplantácia oboch orgánov.
Prognózy pri hepatorenálnom syndróme
Hepatorenálny syndróm je spojený s veľmi nepriaznivou prognózou, najmä ak ide o typ I s rýchlym priebehom. Bez liečby sa stav zvyčajne rapídne zhoršuje a zlyhanie obličiek môže viesť k úmrtiu už v priebehu niekoľkých týždňov. Dôležitú úlohu zohráva včasné rozpoznanie príznakov a nasadenie cielenej terapie. Prognóza sa zlepšuje najmä vtedy, keď sa ochorenie podchytí včas a pacient je vhodným kandidátom na transplantáciu.
Ak sa pacientovi podarí podstúpiť transplantáciu pečene, šance na zotavenie sa výrazne zvyšujú. U niektorých pacientov dôjde po transplantácii aj k čiastočnej alebo úplnej regenerácii obličiek. Aj napriek tomu však ide o komplikovaný stav, ktorý si vyžaduje multidisciplinárny prístup a dlhodobú lekársku starostlivosť. Pravidelné kontroly, prísna životospráva a dodržiavanie liečby môžu pomôcť zlepšiť kvalitu života.
Prevencia ako ochrana obličiek aj pečene
Hepatorenálny syndróm je vážnym príkladom toho, ako úzko súvisia jednotlivé orgány v ľudskom tele. Keď zlyháva pečeň, ohrozuje aj funkciu obličiek – a naopak, zhoršenie funkcie obličiek znižuje šance na úspešnú liečbu. Včasná diagnostika a dôsledné sledovanie pacientov s pečeňovými chorobami sú preto kľúčom k predchádzaniu tomuto syndrómu.
Aj keď možnosti liečby nie sú jednoduché a často vedú až k transplantácii pečene, dôležitým krokom je pochopiť varovné príznaky, sledovať zdravotný stav a aktívne riešiť akékoľvek signály tela. Ochorenie pečene nemusí byť na prvý pohľad cítiť, no jeho dopady môžu byť tiché, no dramatické.
Zdroj úvodnej fotky: Depositphotos
